อ้างอิง ของ โชกุน

  1. "Shogun". Encyclopædia Britannica. สืบค้นเมื่อ November 19, 2014.
  2. The Modern Reader's Japanese-English Character Dictionary, ISBN 0-8048-0408-7
  3. 1 2 "征夷大将軍―もう一つの国家主権" (in Japanese). Books Kinokuniya. สืบค้นเมื่อ March 7, 2011.CS1 maint: Unrecognized language (link)
  4. Beasley, William G. (1955). Select Documents on Japanese Foreign Policy, 1853–1868, p. 321.
  5. 1 2 「執権 (一)」(『国史大辞典 6』 (吉川弘文館, 1985) ISBN 978-4-642-00506-7
  6. Totman, Conrad (1966). "Political Succession in The Tokugawa Bakufu: Abe Masahiro's Rise to Power, 1843–1845". Harvard Journal of Asiatic Studies. 26: 102–124. doi:10.2307/2718461. JSTOR 2718461.
  7. "Shogun". The World Book Encyclopedia. 17. World Book. 1992. pp. 432–433. ISBN 0-7166-0092-7.
  8. "shogun | Japanese title". Encyclopedia Britannica (in อังกฤษ). สืบค้นเมื่อ 2017-08-21.
  9. 1 2 Sansom, George (1961). A History of Japan, 1134–1615. United States: Stanford University Press.
  10. Titsingh, I. (1834). Annales des empereurs du Japon, p. 409.
  11. Wakabayashi, Bob Tadashi (Winter 1991). "In Name Only: Imperial Sovereignty in Early Modern Japan". Journal of Japanese Studies. 17 (1): 25–57. doi:10.2307/132906. JSTOR 132906.
  12. "Japan". The World Book Encyclopedia. World Book. 1992. pp. 34–59. ISBN 0-7166-0092-7.
  13. Valley, David J. (April 15, 2000). Gaijin Shogun : Gen. Douglas MacArthur Stepfather of Postwar Japan. Title: Sektor Company. ISBN 978-0967817521. สืบค้นเมื่อ 2 June 2017.
  14. Ichiro Ozawa: the shadow shogun. In: The Economist, September 10, 2009.
  15. Bentley, Jerry. Traditions and Encounters. pp. 301–302. ISBN 978-0-07-325230-8.
  16. Mass, J. et al., eds. (1985). The Bakufu in Japanese History, p. 189.